Moje dobrodružné povídky

Diskuze o všem možném, tedy kavárnička, hospůdka, jak kdo chcete, jedinou podmínkou je dodržení pravidel fóra.

Moje dobrodružné povídky

Příspěvekod Fabulous » 27.10.2018 1:09

Kopíruji sem, pro věčnou paměť a slávu spisovatele.

http://moodywoody1.blogspot.com/?view=sidebar

Predvianočné posranie
Pôjdem k mame do roboty zobrať jej nákupné tašky plné surovín na štedrú večeru a po ceste sa zastavím u tej peknej pani holičky Janky, ktorá ma asi v dvojmesačných intervaloch zvykne strihávať. Rozhodol som sa tak preto, lebo som bol už zarastený jak Mojžišov kokot a aspoň na Vianoce som chcel vyzerať trošku civilizovane. Takto znel plán na pondelkové dopoludnie dňa 22. decembra 2008.
Zobudil som sa asi o pol deviatej. Vykonal som obvyklú rannú rutinu, ktorá v mojom prípade pozostáva z umytia zubov a keď som moc nasratý tak aj celého ksichtu. Tento raz to však zostalo iba pri tých zuboch. Zo skrine som vybral čisté trenky, keď už sú tie Vianoce, natiahol rifle, tričko a ponožky. Skočil som do papúč a už aj som bol v kuchyni aby som si spravil voľačo na raňajky. Tí, ktorí čítajú moje blogy vedia, že práve v tejto fáze sa nachádza prvotný zdroj môjho neskoršieho utrpenia.
Otvoril som kredenc aby som si našiel niečo, čoho sa najem. Skúmavo som pohľadom prechádzal po sáčkoch s múkou a cukrom, ale ani za toho Krista som tam nevidel nič na priamu konzumáciu. Odrazu sa niekde vzadu zaligotal igelitový sáčok. Hneď som zbystril pozornosť a namieril ju na inkriminovaný objekt.
„Piči to budú asi rožky".
Nesmelo som siahol na igelitové vrecúško a vytiahol som ho na denné svetlo. A naozaj. Boli tam. Dva krásne tmavé rožky a obidva iba pre mňa. Celý natešený som ich hodil na kuchynskú linku a pokračoval som v mojej expedícii po prísadách, ktorými by som moje raňajky ešte obohatil. Vydal som sa teda smerom k chladničke. Otvorím ju.
„No jasné. vyjebaná perla. To by mojich rodičov asi jeblo kebyže z času na čas kúpia normálne maslo".
Rozhodol som sa teda zobrať si ju a v momente, ako sa moja ruka blížila k tégliku s tou chemickou sračkou som ju spozoroval. Bola tam. Krásna, ružová, voňavá. Nie, piča to nebola. Bola to šunka a bolo jej tam asi 10 plátkov. Skočil som po nej ako hladný čokel a už aj som ju spolu s ostatnými ingredienciami, vrátane perly, niesol na linku. Konečne som si teda pripravil normálne raňajky a nie tie kukuričné pičoviny čo žeriem skoro každý deň.
Posilnený „výdatnými" raňajkami som sa obul, natiahol bundu, vzal ruksak a hybaj ho na SNP-čko, do maminej roboty vykonať zadanú úlohu. Po ceste som si ešte na Mariánskej ulici strelil jeden kebab lebo tie dva rožky už nejako nešlapali.
Dorazil som k mame do roboty a tá mi do ruksaku nabalila mäso a domáce klobásky na vianočnú kapustnicu. Nahádzala mi tam ešte nejaké polotovary a poslala ma domov. Ja som tam ale ešte asi dve hodinky pobudol a kecal s jej kolegyňami. Počas tejto doby som si dal jednu kávu a asi pol hodinu na to, jedno acidko.
V tej chvíli som si to neuvedomoval, ale v mojom bruchu sa práve zmiešali vysoko reaktívne zložky a vytvorili časovanú bombu. Čo bolo ale na celej situácii najhoršie? Ciferník na hodinkách tej bomby sa nekompromisne blížil k dvanástke.
Na ceste domov som začal tušiť, že niečo nie je v poriadku. Situácia však ešte nebola akútna a tak som sa rozhodol, že sa u tej holičky nakoniec zastavím. To som ale nemal robiť.
Vošiel som do kaderníctva, ktoré je asi 150 metrov od nášho domu. Predo mnou bol ešte jeden pán a tak som musel chvíľku počkať. Avšak masa rôznorodej žranice v mojom bruchu sa miesila ako cesto na kvasený chleba a ja som sa zo sedačky postavil s tým, že idem domov a nebudem riskovať.
HOTOVO!!! Zrevala kaderníčka keď som bol už na odchode.
„Teraz si na rade ty, nie?" spýtala sa ma.
„Nooo vlastne hej" neisto som jej odvetil.
„Tak nech sa páči".
Provizórne pozametala vlasy ktoré tam ostali po tom človeku čo bol predo mnou a čakala kým sa usadím. Tá pani kaderníčka je veľmi pekná a neraz, keď som sa tam bol dať ostrihať som si predstavoval ako ju tam jebem na tom holičskom kresle. Avšak dnes som si predstavoval iba jedno. Ako sa mi tam z pod riti zčne pasírovať riedke acidofilné hovno.
„Tak Mišo ako to bude"? prerušila moje myšlienky a použila pri tom moje krstné meno. Za normálnych okolností by ma to poriadne vyrajcovalo, ale dnes som iba stroho odpovedal.
„Ostrihať"
„No to mi je jasné Miško, ale ja chcem vedieť ako"
„Rýchlo ťa poprosím. Čakám doma návštevu"
„No dobre dilinko dáme to ako obyčajne"
V podstate som jej povedal pravdu, pretože som skutočne čakal návštevu. A nebola ani z ďaleka. Z hrubého čreva na kreslo to mala už iba kúsok.
Ale koniec srandy. Tlaky začali byť neutíchajúce a ja som mal chuť sa s polo ostrihanou hlavou postaviť a rozbehnúť domov. Povedal som si, že nebudem trapošiť a že to vydržím a že všetko prebehne normálne.
Chytil som sa opierok a vrazil sa hlbšie do kresla. Riť som mal takú zaťatú, že keby ste mi tam strčili lano tak by som utiahol aj lokomotívu po štrku. Avšak ani takáto sila nestačila. Po chrbte mi začal stekať studený pot a ja som vedel, že už je naozaj zle.
„Jebem na to. Trochu ten ventil odvzdušním, kým mi neroztrhne kotol"
To znamenalo že som mal v pláne trochu hovna pustiť do gatí aby som zmiernil tlaky. Raz som to už neúspešne skúsil, ale jebal to pes, iná možnosť nebola
„Tri, dva, jedna, teraz".
Cítil som ako cícerok sračky zvlhčuje prostredie v mojich novo vypratých trenkách. V kresle som bol taký zarazený, že som sa div neprebúral do suterénu.
„A DOSŤ"
Zaťal som riť tak urputne až som zaškrípal zubami. Z nevysvetliteľných dôvodov sa mi podarilo zatiahnuť kohútik. Aj tak som mal ale v trenkách naložené viac ako som chcel. Tlaky sa podľa očakávania zmiernili a vyzeralo to, že vydržím nakoniec dobehnúť domov.
Čakal som kým Janka dokončí svoju robotu. Zrazu som to ale zacítil. Štipľavý pach hovna s biokultúrou sa začal predierať plachtou ktorou som bol zakrytý. Nedalo sa nič robiť. Musel som čakať na hanbu. Zrazu Janka začala rýchlejšie strihať. Asi jej tiež udrel do nosa pach sračky a chcela sa ma rýchlo zbaviť, čoho dôkazom je aj schod ktorý mi spravila na temene.
„HOTOVO!!!" zvreskla.
„Ďaku..."
„Ďalší prosím!!!"
Ani som to nestihol dopovedať. Schmatla 120 korún a už aj mi dávala nepriamo na javo, aby som s tou obsratou riťou zmizol do piče z jej kaderníctva. Sklonil som hlavu aby si ma nezapamätali ľudia, čo tam sedeli, pretože to určite zacítili aj oni a vykráčal som von. Zrýchleným tempom som prišiel domov, promptne som si stiahol gate, sadol na hajzel a vykydal zo seba aj ostatný zvyšok tej sranice. Vtedy zo mňa opadli všetky nervy a ja som bol opäť vo svojej koži. Toho dňa som si dal záväzok, že ku kaderníčke Janke už nepôjdem.
No a na záver by sa dala celá situácia zhodnotiť niekoľkými slovami, v ktorých je
možné vycítiť aj odhodlanosť čeliť krutému osudu.
„Nebolo to prvý krát a kurva ani naposledy".
EU delenda est! - Ostatně soudím, že EU musí býti zničena.
Uživatelský avatar
Fabulous
Administrátor
 
Příspěvky: 7290
Registrován: 17.09.2011 20:33
Bydliště: Praha a okolí

Zpět na Off Topic a zábava

Kdo je online

Uživatelé procházející toto fórum: Latino72 a 4 návštevníků